Spisová značka:	6 Cdo 60/2017
Dátum rozhodnutia:	31. októbra 2018
Výsledok dovolania:	Vec postúpená veľkému senátu
Strany:	SAT, s. r. o. v T – system, s. r. o

V novembri 2012 vydražiteľ (Avec Bulding) vydražil spornú nehnuteľnosť v dobrovoľnej dražbe na majetok záložcu (Novelis). V novembri 2014 vydražiteľ zmluvne previedol nehnuteľnosť na žalovaného (T-System).

Žalobca (SAT) zažaloval žalovaného (T-System) o “vydanie nehnuteľnosti”. Tvrdil, že skutočným vlastníkom nehnuteľnosti v čase dražby bol on, a nie záložca. Vydražiteľ teda nemohol platne nadobudnúť nehnuteľnosť v dražbe a následne ani previesť ju na žalovaného.

Súdy uzavreli, že vlastníkom v čase dražby bol skutočne žalobca. Potom vydražiteľ nemohol na jej základe nadobudnúť vlastníctvo od záložcu-nevlastníka (zásada nemo plus iuris). To platí aj napriek tomu, že nebola podaná žaloba o neplatnosť dražby.

Žalovaný podal dovolanie s odôvodnením, že súdy sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe. Podľa nej súd nemôže posudzovať platnosť dobrovoľnej dražby v inom konaní než v konaní o návrhu na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 zákona 527/2002 o dobrovoľných dražbách. Súd teda mal vychádzať z toho, že dražba je platná a vydražiteľ (žalovaného predchodca) na jej základe nadobudol vlastníctvo.

Záver: Dovolanie je prípustné. Súdy sa síce neodklonili od ustálenej rozhodovacej praxe, ale podľa názoru dovolacieho súdu sa od nej odkloniť mali. Pritom dovolanie je prípustné aj vtedy, ak sa odvolací súd síce neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, ale podľa dovolacieho súdu sa od nej odkloniť mal.

K prípustnosti dovolania

Dovolací súd odklon od súdnej praxe nenašiel. Relevantná je totiž judikatúra, podľa ktorej na základe dobrovoľnej dražby nemožno nadobudnúť vlastníctvo od nevlastníka – a to ani vtedy nie, ak by inak bola táto dražba platná (R 61/2014). Z tejto judikatúry plynie, že otázka platnosti samotnej dražby je irelevantná. Irelevantná je tak aj judikatúra, na ktorú poukazuje dovolateľ a podľa ktorej súd nemôže skúmať platnosť dražby ako predbežnú otázku v inom konaní (než v konaní o vyslovenie dražby podľa § 21 zákona o dobrovoľných dražbách.)

Napriek tomu je však dovolanie prípustné, pretože súdy sa síce neodklonili od ustálenej rozhodovacej praxe, ale podľa dovolacieho súdu tak urobiť mali. Záver o prípustnosti dovolania pre tento prípad možno vyvodiť extenzívnym výkladom § 421 CSP. V tomto prípade podľa dovolacieho súdu nastolenú právnu otázku bolo treba riešiť inak, ako ju rieši ustálená rozhodovacia prax.

12. Rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej správnosť (okrem iných otázok) riešenia namietala dovolateľka, bola otázka, či v dobrovoľnej dražbe vykonanej podľa zákona č. 527/2002 Z. z., proti ktorej v zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti, možno nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka, a teda či sa v nej prelamuje zásada „nemo plus iuris“.

Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu reprezentovanej uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra 2012 sp. zn 2 MCdo 20/2011, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 61/2014 (ďalej len „rozhodnutie R 61/2014“) a v ktorom bol vyslovený názor, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby.

13. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu sa však odvolací súd od označenej ustálenej rozhodovacej praxe odkloniť mal, pretože vymedzenú právnu otázku je potrebné riešiť inak.

I keď vychádzajúc z doslovného znenia ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné len ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, je potrebné toto ustanovenie vykladať extenzívne, a to tak, že zakladá prípustnosť dovolania aj v prípade, ak sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, no podľa názoru dovolacieho senátu, ktorému vec pripadla na rozhodnutie, sa odkloniť mal.

Iný názor, podľa ktorého by prípustnosť dovolania v takomto prípade nebola daná a z povahy veci (vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax) by nebola daná ani podľa § 421 ods. 1 písm. b) a písm. c) C. s. p., by vo svojich dôsledkoch znamenal, že dovolací súd by nemohol pristúpiť k meritórnemu prieskumu dovolaním napadnutého rozhodnutia, hoci by mal za to, že dovolaním napadnutá právna otázka je otázkou zásadného právneho významu a že je potrebné ju riešiť inak, t. j. odklonom od doterajšej ustálenej rozhodovacej praxe.

Takúto interpretáciu je potrebné odmietnuť, pretože by odporovala zmyslu a účelu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku a zároveň by znamenala nerešpektovanie ústavného zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Postúpenie veľkému senátu:

Keďže dovolací senát zaujal iný právny názor ako ustálená rozhodovacia prax, postúpil vec na rozhodnutie veľkému senátu.

14. Po konštatovaní, že v predmetnej veci je daná prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. chcel senát 6 C pristúpiť k meritórnemu prieskumu dovolaním napadnutého rozhodnutia v otázke, či v dobrovoľnej dražbe vykonanej podľa zákona č. 527/2002 Z. z., proti ktorej v zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti, možno nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka, a teda či sa v nej prelamuje zásada „nemo plus iuris“. Pretože pri svojom rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí R 61/2014, vznikla mu v zmysle § 48 ods. 1 C. s. p. povinnosť predložiť vec na rozhodnutie veľkému senátu.

Odôvodnenie odlišného názoru:

Dovolací senát vychádza z toho, že ak nebola vyslovená neplatnosť dražby, nemožno už spochybniť ani nadobudnutie vlastníctva. Záver vyplýva z princípu právnej istoty. Ak totiž dražba je platná (alebo považovaná za platnú, pretože nebola včas napadnutá), potom aj jej účinky platia. Jedným z týchto účinkov je aj nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom. A ak platnosť dražby nebola napadnutá v osobitnom konaní podľa § 21 zákona o dobrovoľných dražbách, v inom konaní už nie je možné jej platnosť posudzovať ani ako otázku predbežnú.

Len výnimočne by súd mohol skúmať okolnosti dražby, napríklad ak by nebolo jasné, čo bolo predmetom dražby, kto urobil podanie alebo ak by vôbec nešlo o dobrovoľnú dražbu ale len o predstierané konanie. Ak však platnosť dražby nebola spochybnená žalobou o jej neplatnosť, nemožno tvrdiť že jej účinok (nadobudnutie vlastníctva vydražiteľom) nenastal.

Dovolací senát poukazuje aj na tieto skutočnosti:

• Dražba je verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva.
• Podľa dôvodovej správy k novele zákona o dobrovoľných dražbách, pri dobrovoľnej dražbe nejde o prevod veci (zmluvné nadobudnutie vlastníctva), ale o osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Nejde teda o inštitút zmluvnej povahy a nemožno aplikovať zásadu nemo plus iuris, ktorá sa vzťahuje len na zmluvné prevody. Prípadný nedostatok vlastníckeho práva zakladá len právnu vadu v predmete dražby, ktorú ale musí skutočný vlastník včas uplatniť žalobou o neplatnosť dražby.
• Názor ustálenej rozhodovacej praxe môže odradzovať potenciálnych záujemcov o účasť na dražbe.

15. Senát 6 C sa nestotožňuje s názorom, podľa ktorého že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Naopak zastáva názor, že ak v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote odo dňa príklepu nebola podaná žaloba o neplatnosť dobrovoľnej dražby (ďalej len „dražba“), nemôže byť v tejto dražbe nadobudnuté vlastnícke právo vydražiteľa úspešne spochybňované, a to ani v prípade, ak ten, kto bol na dražbe považovaný za vlastníka predmetu dražby, nebol jeho skutočným vlastníkom.

16. Takýto interpretačný záver vyžaduje rešpektovanie základného princípu právneho štátu, ktorým je princíp právnej istoty a z neho vyplývajúce princípy dôvery v platné právo, legitímneho očakávania a ochrany nadobudnutých práv.

Dražba je totiž neplatná, len ak jej neplatnosť vyslovil súd v konaní na návrh podaný v zákonnej lehote podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. Pokiaľ v zákonom stanovenej lehote (okrem výnimky, ktorá v danom prípade neprichádza do úvahy) nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti dražby, jej účinky, medzi ktoré patrí aj nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, už nemožno spochybniť.

V takomto prípade neplatnosť dražby už nemožno posudzovať v žiadnom inom konaní, a to ani ako predbežnú otázku napr. v konaní o určenie vlastníctva alebo o vydanie veci.

Výnimkou by mohli byť len prípady, v ktorých by nebolo zrejmé, čo bolo vydražené a kto urobil najvyššie podanie, resp. ak by v skutočnosti nešlo o dobrovoľnú dražbu, ale o predstierané konanie.

Vydražiteľ, ktorý uhradil cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote a ktorému bol udelený príklep, môže v dôvere v ustanovenia zákona č. 527/2002 Z. z. legitímne očakávať, že pokiaľ nebude v zákonom stanovenej lehote podaná žaloba o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, jeho vlastnícke právo k predmetu dražby, ktoré nadobudol príklepom, už nemôže byť spochybnené. Inak sa nenaplnila ním očakávaná ochrana a právna istota poskytnutá mu zákonom určením lehoty, v ktorej možno napadnúť platnosť dražby, resp. by bola popretá.

17. Podľa teórie práva subjektívne práva vznikajú ako následok právnych skutočností. Pokiaľ subjektívne právo, ktorým je aj vlastnícke právo, vzniklo vydražiteľovi ako účinok, t. j. právny následok platnej dražby ako právnej skutočnosti, potom bez vyslovenia neplatnosti dražby nemožno zároveň tvrdiť, že takýto účinok nenastal, t. j. že vydražiteľ vlastnícke právo nenadobudol, pretože zostalo skutočnému vlastníkovi.

Inak povedané nemožno akceptovať záver, že určitý účinok nastal a zároveň nenastal, resp. že dražba je platná a zároveň neplatná. Takýto záver by bol logicky rozporný a tým nerešpektujúci základnú požiadavku právneho štátu, ktorou je požiadavka na bezrozpornosť právneho poriadku, a teda aj na bezrozpornosť interpretácie a aplikácie právnych noriem.

18. Zákon č. 527/2002 Z. z. v ustanovení § 2 písm. a) charakterizuje dražbu ako verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva alebo iného práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu navrhovateľa, pri ktorom sa licitátor obracia na vopred neurčený okruh osôb prítomných na vopred určenom mieste s výzvou na podávanie ponúk a pri ktorom na osobu, ktorá urobí najvyššiu ponuku, prejde príklepom licitátora vlastnícke alebo iné právo k predmetu dražby.

Dôvodová správa k novele tohto zákona vykonanej zákonom č. 568/2007 z. z. výslovne uvádza, že pri dobrovoľnej dražbe nejde o prevod veci (nejde o zmluvu), ale o osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe „iných skutočností ustanovených zákonom“ (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorými sú príklep na dražbe a zaplatenie vydraženej ceny (zložená právna skutočnosť). Nejde teda o ďalší inštitút zmluvnej povahy. Na posudzovanie nadobudnutia vlastníckeho práva vydražiteľom preto nemožno aplikovať zásadu „nemo plus iuris“, ktorá sa spája zo zmluvným prevodom tohto práva.

Prípadný nedostatok vlastníckeho práva toho, kto bol na dražbe považovaný za vlastníka predmetu dražby, môže byť významný v konaní o neplatnosť dražby len ako právna vada predmetu dražby. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva na dražbe vydražiteľom aj v prípade, ak ten, koho vec bola dražená, nebol v skutočnosti jej vlastníkom, je dôsledkom zákonnej úpravy dražby, ktorej platnosť v prípade nepodania žaloby o určenie jej neplatnosti, ako už bolo uvedené, nemožno spochybňovať. Táto právna úprava uplynutím lehoty, v ktorej nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti dražby, prakticky vylučuje konflikt medzi právom na ochranu vlastníctva v zmysle zásady „nemo plus iuris“ a právom na ochranu dobromyseľného nadobúdateľa a tým nastoľuje stav právnej istoty vydražiteľa, že jeho vlastnícke právo už nemôže byť úspešne spochybnené.

19. Na podporu vyššie uvedeného právneho záveru možno uviesť i to, že ak by vlastnícke právo vydražiteľa, aj napriek nepodaniu žaloby o určenie neplatnosti dražby, bolo možné úspešne spochybniť aplikáciou zásady „nemo plus iuris“ v inom konaní na základe inej žaloby, podanej i po niekoľkých rokoch od ukončenia dražby, mohlo by to viesť k odradeniu potencionálnych záujemcov o účasť na dražbe ako dražiteľov. Zákon č. 527/2002 Z. z. by sa tak mohol stať prakticky neaplikovateľným, čo by mohlo mať za následok sťaženie vymožiteľnosti práva nemožnosťou realizácie najmä záložného práva a tiež nemožnosťou speňažovania majetku v konkurznom konaní týmto spôsobom. Interpretáciu, ktorá by mohla znamenať riziko takéhoto negatívneho dopadu na ekonomické a finančné vzťahy trhovej ekonomiky treba preto odmietnuť.

20. Vec prejednávajúci senát ďalej dodáva, že pokiaľ by mala byť relevantná otázka náležitej obozretnosti a opatrnosti záujemcov o dražbu, potom táto je prezumovaná už tým, že tieto subjekty sa môžu oprávnene spoliehať, že navrhovateľ dražby v prípade, ak jej predmetom je nehnuteľnosť, je povinný predložiť dražobníkovi list vlastníctva nie starší ako tri mesiace (§ 7 ods. 3 zákona č. 527/2002 Z. z.) a že navrhovateľ dražby zodpovedá za vady predmetu dražby a za to, že predmet dražby možno dražiť, a spolu s dražobníkom zodpovedá aj za škodu spôsobenú porušením zákona (§ 33 zákona č. 527/2002 Z. z.).

Poznámky

Dovolací súd svojim rozhodnutím v podstate založil nový (v zákone výslovne neuvedený) dôvod prípustnosti dovolania. Tento nový dovolací dôvod môžeme vyjadriť tak, že dovolanie je prípustné tiež vtedy, ak sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, hoci tak urobiť mal, pretože táto prax je nesprávna a treba ju prekonať. S týmto názorom súhlasím, pretože zmyslom § 421 CSP je práve to, aby dovolací súd mohol vytvárať novú, lepšiu judikatúru. To v sebe zahŕňa aj prekonávanie už ustálených, ale vývojom právnej vedy zastaralých názorov.

Toto je mimoriadne cenná informácia pre advokátov. Advokáti môžu úspešne napadnúť aj odvolacie rozhodnutia, ktoré sú v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou — musia však presvedčiť dovolací súd, že táto prax je nesprávna a treba ju prekonať.

Budeme s napätím čakať, ako rozhodne veľký senát. Veľký senát bude musieť najskôr vyriešiť otázku prípustnosti dovolania, a to minimálne implicitne. Dozvieme sa teda, či nový dôvod prípustnosti dovolania obstojí aj pred veľkým senátom.

Ak veľký senát uzná prípusnosť dovolania, bude sa môcť zaoberať samotnou hmotnoprávnou otázkou: Môže v dobrovoľnej dražbe vydražiteľ nadobudnúť vlastníctvo aj od nevlastníka?

Odpoveď podľa názoru ustálenej rozhodovacej praxe je, že nie. Podľa dovolacieho senátu však má byť odpoveď áno. Názor dovolacieho senátu je prevažne zhodný s názorom českej judikatúry. Pozri napríklad rozhodnutia NS ČR 21 Cdo 2344/2014 a 21 Cdo 1770/2011.