V tomto článku upozorňujeme, že s účinnosťou od 1. februára 2022 sa lehota na podanie sťažnosti na ESĽP skracuje zo šiestich mesiacov na štyri. Zároveň poukážeme na niektoré úskalia, ktorých sa treba vyvarovať pri počítaní lehôt, predovšetkým s ohľadom na to, že niektoré pravidlá pre počítanie lehôt sa líšia od tých, ktoré bežné poznáme v slovenskom práve.

1. Lehota na podanie sťažnosti sa skráti na štyri mesiace s účinnosťou od 1. februára 2022

Podľa aktuálne účinného znenia dohovoru je lehota na podanie sťažnosti šesť mesiacov.[1] S účinnosťou od 1. februára 2022 sa táto lehota skráti na štyri mesiace.

Skrátenie lehoty ustanovuje článok 4 protokolu č. 15 k dohovoru. Podľa prechodného ustanovenia (článok 8 ods. 3 tohto protokolu) platí:

Článok 8 ods. 3 protokolu č. 15:
Článok 4 tohto protokolu nadobudne platnosť[2] po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia platnosti tohto protokolu.

Článok 4 tohto protokolu sa nevzťahuje na sťažnosti, ku ktorým bolo prijaté konečné rozhodnutie v zmysle článku 35 odsek 1 dohovoru pred dňom nadobudnutia platnosti článku 4 tohto protokolu.

Účinnosť článku 4 sa teda odvíja od účinnosti protokolu č. 15. Podľa informácie na stránke Rady Európy protokol č. 15 nadobudol účinnosť dňa 1. augusta 2021. V súlade s tým článok 4 nadobudne účinnosť uplynutím šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti protokolu, čiže 1. februára 2022. Zhodná informácia sa uvádza aj na stránke ESĽP.[3]

To značí, že štvormesačná lehota sa nebude vzťahovať na sťažnosti voči konečným rozhodnutiam „prijatým“ pred 1. februárom 2022. A contrario sa bude vzťahovať na sťažnosti proti konečným rozhodnutiam „prijatým“ od 1. februára 2022 (vrátane).

Môže byť diskutabilné, čo sa má rozumieť tým, že konečné rozhodnutie bolo „prijaté v zmysle článku 35 ods. 1 dohovoru“. Ako uvádzame v bode 2, na účely posúdenia, či sťažnosť bola podaná včas, ESĽP formuloval pravidlo, že ak vnútroštátne právo predpisuje formálne ex offo doručenie konečného rozhodnutia (čo platí pre rozhodnutia slovenského ústavného súdu o ústavnej sťažnosti), rozhodnutie sa považuje za „prijaté v zmysle čl. 35 ods. 1 dohovoru“ doručením sťažovateľovi alebo jeho zástupcovi a až od doručenia sa začína počítať lehota na podanie sťažnosti. Z tohto princípu zrejme treba vychádzať aj pri výklade prechodného ustanovenia. Potom platí, že štvormesačná lehota sa uplatní na sťažnosti proti rozhodnutiam slovenského ústavného súdu, ktoré boli sťažovateľovi doručené 1. februára 2022 alebo neskôr.

2. V prípade sťažnosti proti rozhodnutiu slovenského ústavného súdu sa lehota počíta odo dňa jeho doručenia

Podľa článku 35 ods. 1 dohovoru sa lehota má počítať „odo dňa prijatia konečného rozhodnutia“. Len zo znenia ustanovenia však nie je jasné, čo presne sa má rozumieť tým, že konečné rozhodnutie bolo „prijaté“ (v angličtine „taken“).

Túto spornú otázku vyriešila judikatúra ESĽP tak, že začiatok lehoty závisí od toho, či vnútroštátny súd má podľa vnútroštátnych predpisov ex offo povinnosť doručiť konečné rozhodnutie sťažovateľovi. Ak áno, lehota sa počíta od doručenia rozhodnutia sťažovateľovi alebo jeho zástupcovi (pozri veci Worm).[4] Ak nie, lehota sa počíta odo dňa, kedy bolo rozhodnutie vyhlásené, resp. vyhotovené a podpísané, a sťažovateľ mal možnosť sa s ním oboznámiť (pozri vec Haralambidis).[5]

V prípade slovenského sťažovateľa pôjde najčastejšie o situáciu, že bude podávať sťažnosť na ESĽP proti rozhodnutiu ústavného súdu. Keďže slovenské právo ustanovuje povinnosť ústavného súdu doručiť rozhodnutie stranám ex offo, lehota na podanie sťažnosti na ESĽP sa počíta až od doručenia rozhodnutia.

3. Posledným dňom lehoty je deň príslušného kalendárneho mesiaca, ktorý sa svojim označením zhoduje s dňom „prijatia“ (doručenia) konečného rozhodnutia

Judikatúra ESĽP nie je celkom jednotná v tom, ako sa má určiť posledný deň lehoty. V rozhodnutiach ESĽP sa možno stretnúť s dvoma odlišnými prístupmi:

  • Podľa prvého prístupu je posledným dňom lehoty deň, ktorý sa svojim označením zhoduje s dies a quo — dňom, kedy nastala rozhodujúca skutočnosť. Ako sme uviedli v bode 2, týmto dňom je deň, kedy bolo rozhodnutie „prijaté“, čiže v prípade rozhodnutia slovenského ústavného súdu v deň doručenia rozhodnutia sťažovateľovi alebo jeho zástupcovi. Ak napríklad bolo konečné rozhodnutie doručené sťažovateľovi 4. februára 1994,  šesťmesačná lehota začala bežať 5. februára 1994 a uplynula o polnoci 4. augusta 1994 (príklad podľa rozhodnutia vo veci Hokkanen, zhodný prístup uplatnil ESĽP vo veciach Pollard a Sabri Güneş).[6]
  • Druhý prístup zdôrazňuje, že lehota začína bežať až nasledujúci deň od rozhodného dňa, a preto posledným dňom lehoty má byť deň, ktorý sa svojim označením zhoduje s týmto nasledujúcim dňom. Ak napríklad bolo konečné rozhodnutie „prijaté“ 7. marca 2001, lehota začala bežať 8. marca 2001 a sťažnosť podaná 8. septembra 2001 je ešte v lehote (príklad podľa rozhodnutia vo veci Golik, zhodný názor ESĽP vyslovil napr. vo veci Fleri Soller).[7]

Z uvedeného vyplýva, že judikatúra ESĽP je nejednoznačná. Zdá sa, že aktuálne prevláda prvý (prísnejší) prístup. Tento prístup zvolila veľká komora vo veci Sabri Güneş.[8] V tomto prípade bolo konečné rozhodnutie doručené sťažovateľovi 28. novembra 2005. Veľká komora vyslovila názor, že lehota uplynula 28. mája 2006 a odmietla sťažnosť podanú 29. mája 2006 ako oneskorenú. Veľká komora však v tomto rozhodnutí riešila judikatórne rozpory v inej otázke (viď nasledujúci bod 4). Takže hoci fakticky uplatnila prvý prístup, nevysporiadala sa s rozhodnutiami, ktoré vychádzali z druhého prístupu (napr. zmienené rozhodnutia vo veci Golik Fleri Soller).

Každopádne sa za daných okolností nemožno spoliehať sa na to, že ESĽP bude uplatňovať druhý prístup. V záujme zachovania lehoty preto treba vychádzať z prvého (prísnejšieho) prístupu a podať sťažnosť najneskôr v deň, ktorý sa svojim označením zhoduje s dňom „prijatia“ rozhodnutia, čiže v prípade sťažnosti proti rozhodnutiu slovenského ústavného súdu s dňom jeho doručenia sťažovateľovi alebo zástupcovi.

4. Ak posledný deň lehoty pripadne na nepracovný deň, lehota sa nepredlžuje na nasledujúci pracovný deň

Na rozdiel od slovenského práva sa nie je možné spoliehať ani na to, že ak koniec lehoty pripadne na nepracovný deň, možno sťažnosť podať ešte nasledujúci pracovný deň. Aj táto otázka bola pôvodne v judikatúre ESĽP riešená rozdielne.

V roku 1996 vo veci Fondation Croix-Etoile komisia ESĽP rozhodla, že lehota by sa mala predĺžiť na nasledujúci pracovný deň.[9] V roku 2003 však ESĽP vo veci Kadikis rozhodol, že lehota na podanie sťažnosti sa na ďalší pracovný deň nepredlžuje.[10] Tento prístup bol odôvodnený tým, že plynutie lehoty na podanie sťažnosti sa musí posudzovať autonómne, bez ohľadu na vnútroštátne predpisy. Pritom treba prihliadať na to, že „dovolenkové predpisy“ v zmluvných štátoch sa v tomto bode líšia a lehota na podanie sťažnosti je veľkorysá.

Zdá sa, že aktuálne prevláda druhý prístup (lehota sa nepredlžuje). Rozdiely v judikatúre posudzovala veľká komora ESĽP v už spomínanom prípade Sabri Guneş, kde dospela k záveru, že neexistuje naliehavý dôvod odkláňať sa od právneho názoru vysloveného vo veci Kadikis; veľká komora odmietla predĺžiť lehotu na nasledujúci pracovný deň.[11]

Prístup vo veci Sabri Guneş  podľa môjho názoru nie je celkom logicky konzistentný s duchom prístupu vo veci Worm. Pripomeňme, že vo veci Worm ESĽP vyslovil, že pre určenie začatia plynutia lehoty v zmysle článku 35 ods. 2 dohovoru je podstatné, či vnútroštátne právo stanovuje povinnosť súdu doručiť konečné rozhodnutie sťažovateľovi. Ak áno, lehota začína plynúť až doručením rozhodnutia; ak nie, lehota začína plynúť už jeho vyhlásením. Ak ale ESĽP uplatňuje vnútroštátne pravidlá vo vzťahu k určeniu rozhodujúceho momentu pre začatie plynutia lehoty, nie je veľmi logické, ak vnútroštátne pravidlá nezohľadňuje pri posudzovaní momentu jej ukončenia. Pravidlo Sabri Guneş je pre advokátov a sťažovateľov mnohých štátov kontra-intuitívne a môže viesť k nemilým prekvapeniam. Nedá sa však zrejme očakávať, že by ESĽP svoj názor prehodnotil, keďže právna istota a kontinuita judikatúry je mimoriadne dôležitá a daný právny názor vyslovila veľká komora ESĽP. 

5. Na zachovanie lehoty stačí, ak je sťažnosť odoslaná ESĽP v posledný deň lehoty

Podľa starších pravidiel súdu, pri posudzovaní včasnosti sťažnosti zásadne rozhodoval dátum sťažnosti. V záujme vylúčenia možného antedatovania a iných manipulácii však súd mohol stanoviť aj iný dátum. Napríklad v prípade Arslan ESĽP bral do úvahy dátum odoslania sťažnosti zistený podľa poštovej pečiatky (19. apríl), a nie dátum uvedený na sťažnosti (12. apríl), nakoľko sťažovateľ nevysvetlil dôvody šesťdňového odstupu.[12]

Zdá sa však, že táto judikatúra je už v súčasnosti nepoužiteľná. Podľa aktuálnych pravidiel súdu rozhoduje dátum odoslania kompletnej sťažnosti ESĽP, pričom tento dátum sa určí podľa poštovej pečiatky (pravidlo 47 ods. 6).

6. Bremeno tvrdenia a dôkazu o včasnosti sťažnosti má sťažovateľ

Sťažovateľ musí uviesť tvrdenia preukazujúce, že sťažnosť bola podaná včas; tieto svoje tvrdenia musí aj primerane preukázať.  To vyplýva z pravidiel súdu, konkrétne z pravidla 47 ods. 1, v zmysle ktorého musí sťažnosť obsahovať všetky informácie v príslušných častiach formulára, vrátane stručného a zrozumiteľného tvrdenia, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ splnil kritériá prípustnosti podľa článku 35 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto kritérií je aj kritérium včasného podania sťažnosti.

Preto možno odporučiť, aby sťažovateľ uviedol v sťažnostnom formulári aj dátum doručenia rozhodnutia ústavného súdu a k sťažnosti pripojil dôkaz o doručení. Ak sťažovateľ nesplní povinnosť podľa pravidla 47 ods. 1, ESĽP sa jeho sťažnosťou takmer určite nebude meritórne zaoberať (pravidlo 47 ods. 5.1).   

Zhrnutie

Lehota na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu Ústavného súdu SR sa počíta odo dňa jeho doručenia. Na rozhodnutia ústavného súdu doručené sťažovateľovi pred 1. februárom 2022 sa bude ešte vzťahovať aktuálna šesťmesačná lehota. Na rozhodnutia doručené 1. februára 2022 alebo neskôr sa už bude uplatňovať skrátená, štvormesačná lehota.

Posledným dňom lehoty je deň, ktorý sa svojim označením zhoduje s dňom doručenia rozhodnutia ústavného súdu. Napríklad, ak rozhodnutie ústavného súdu bolo doručené sťažovateľovi 12. apríla, posledný deň, kedy možno podať sťažnosť, je 12. október (pri uplatnení šesťmesačnej lehoty), resp. 12. august (pri uplatnení štvormesačnej lehoty).

Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, lehota sa nepredlžuje na nasledujúci pracovný deň.

Na zachovanie lehoty stačí, ak je sťažnosť odoslaná ESĽP v posledný deň lehoty; rozhoduje dátum odoslania podľa poštovej pečiatky. Rozhodne sa však odporúča podať sťažnosť s dostatočným časovým predstihom, aby bolo možné ešte napraviť prípadné nedostatky.

Sťažovateľ má povinnosť priamo v sťažnostnom formulári zdôvodniť, že sťažnosť bola podaná včas. K sťažnosti je vhodné pripojiť  okrem samotného rozhodnutia ústavného súdu aj dôkaz o doručení (doručenku). Ak sťažovateľ nezdôvodní a nepreukáže podmienku včasnosti, ESĽP sa jeho sťažnosťou s vysokou pravdepodobnosťou nebude meritórne zaoberať.  Drvivá väčšina sťažností je odmietnutá pre nesplnenie formálnych náležitostí alebo podmienok prípustnosti.

Použité zdroje

Dohovor

Článok 35 ods. 1 (v znení platnom pred 1. augustom 2021)

Súd sa môže vecou zaoberať až po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov podľa všeobecne uznávaných pravidiel medzinárodného práva a v lehote šiestich mesiacov odo dňa prijatia konečného rozhodnutia.

Článok 35 ods. 1 (v znení platnom od 1. augusta 2021 a účinnom od 1. februára 2022)

Súd sa môže vecou zaoberať až po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov podľa všeobecne uznávaných pravidiel medzinárodného práva a v lehote štyroch mesiacov odo dňa prijatia konečného rozhodnutia.

Protokol č. 15

Článok 4

V článku 35 odseku 1 dohovoru sa slová „v lehote šiestich mesiacov“ nahrádzajú slovami „v lehote štyroch mesiacov“.

Článok 8

Článok 4 tohto protokolu nadobudne platnosť[13] po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia platnosti tohtoprotokolu.

Článok 4 tohto protokolu sa nevzťahuje na sťažnosti, ku ktorým bolo prijaté konečné rozhodnutie v zmysle článku 35 odsek 1 dohovoru pred dňom nadobudnutia platnosti článku 4 tohto protokolu.

Pravidlá súdu

Pravidlo 47 ods. 1:

The application shall contain all of the information requested in the relevant parts of the application form and set out

g) a concise and legible statement confirming the applicant’s compliance with the admissibility criteria laid down in Article 35 § 1 of the Convention.

Pravidlo 47 ods. 5.1

5.1.  Failure to comply with the requirements set out in paragraphs 1 to 3 of this Rule will result in the application not being examined by the Court, unless

(a)  the applicant has provided an adequate explanation for the failure to comply;

(b)  the application concerns a request for an interim measure;

(c)  the Court otherwise directs of its own motion or at the request of an applicant.

Pravidlo 47 ods. 6:

(a) The date of introduction of the application for the purposes of Article 35 § 1 of the Convention shall be the date on which an application form satisfying the requirements of this Rule is sent to the Court. The date of dispatch shall be the date of the postmark.

Rozhodnutia ESĽP (výňatky)

Worm proti Rakúsku

(rozsudok ESĽP z 29. augusta 1997 vo veci Worm proti Rakúsku č. 83/1996/702/894)

30. By way of preliminary objection, the Government pleaded, as they had already done before the Commission, that Mr Worm had not complied with the rule, in Article 26 of the Convention, that applications to the Commission must be lodged “within a period of six months from the date on which the final decision was taken”. The Government observed that on 19 October 1992, at the end of the appellate hearing, the Vienna Court of Appeal gave its judgment in the applicant’s case (see paragraph 15 above). Since a draft judgment was already available, not only the operative provisions but also all the relevant reasons were read out. The applicant and his counsel were both present. In those circumstances, the Government submitted that the six-month period should be deemed to have started to run from that date. This had moreover been the Commission’s practice thus far. …

33. The Court notes that, under domestic law and practice (see paragraph 24 above), the applicant was entitled to be served ex officio a written copy of the Court of Appeal’s judgment, and that the long delay for this service was exclusively the responsibility of the judicial authorities. The said judgment, which in its final version ran to over nine pages, contained detailed legal reasoning. In these circumstances, the Court shares the Commission’s view (see paragraph 32 above) that the object and purpose of Article 26 are best served by counting the six-month period as running from the date of service of the written judgment. Moreover, this is the solution adopted by Austrian law in respect of time-limits for lodging domestic appeals (see paragraph 25 above).

Haralambidis a iní proti Grécku

(rozsudok ESĽP z 29. marca 2001 vo veci Haralambidis a iní proti Grécku č. 36706/97, bod 38)

38. The Court recalls that where an applicant is entitled to be served ex officio with a written copy of the final domestic decision the object and purpose of Article 26, now Article 35 § 1, of the Convention are best served by counting the six-month period as running from the date of service of the written judgment (see the Worm v. Austria judgment of 29 August 1997, Reports of Judgments and Decisions 1997-V, p. 1547, § 33).

Where, as in the present case, the domestic law does not provide for service, the Court considers it appropriate to take the date the decision was finalised and signed as the starting-point, that being when the parties were definitely able to find out its content (Papachelas v. Greece [GC], no. 31423/96, § 30, ECHR 1999-II).

Sabri Güneş proti Turecku

(rozhodnutie veľkej komory ESĽP z 29. júna 2012 vo veci Sabri Güneş proti Turecku č. 27396/06)

Koniec 6-mesačnej lehoty

44/ Referring to the method of calculating the time-limit used by the Court in its interpretation of the former Article 32 of the Convention which governed the time-limit for lodging an application (see Istituto di Vigilanza v. Italy, 22 September 1993, § 14, Series A no. 265‑C; Figus Milone v. Italy, 22 September 1993, § 14, Series A no. 265‑D; and Goisis v. Italy, 22 September 1993, § 9, Series A no. 265‑E), the Commission held, in particular, that the six-month time-limit started to run on the day following delivery of the final domestic decision and that it expired six calendar months later, irrespective of the actual length of those months. For example, a final domestic decision delivered on 4 February 1994 entailed a six-month period starting on 5 February of the same year and expiring at midnight on 4 August 1994 (see Hokkanen v. Finland, no. 25159/94, Commission decision of 15 May 1996); a final domestic decision delivered and pronounced on 25 January 1995 entailed a time-limit starting on 26 January of the same year and ending at midnight on 25 July 1995 (see Pollard v. the United Kingdom, dec. no. 28189/95, Commission decision of 12 April 1996).

Možnosť predĺženia lehoty na nasledujúci pracovný deň

47. In its decision in the case of Fondation Croix-Etoile, Baudin and Delajoux v. Switzerland (cited above), the Commission considered that where the dies ad quem was an official holiday, the time-limit should be extended to the first working day thereafter.

48. However, the Court has not taken account of non-working days in determining the dies ad quem. For example, in the case of Kadikis v. Latvia (dec. no. 62393/00, 25 September 2003), the last day of the six-month period was a Saturday. The applicant lodged his application two days later, namely, on the following Monday, claiming that in such circumstances, domestic law provided for an automatic extension of time-limits to the first working day thereafter. The Court rejected that argument, considering that “the six-month time-limit is calculated in accordance with the Convention criteria and not on the basis of the conditions laid down by the domestic law of each respondent State”.

49. The Court has confirmed on numerous subsequent occasions the principle that compliance with the six-month time-limit must satisfy the Convention criteria and not the arrangements laid down by the domestic law of each respondent State (see, among many other authorities, Otto, cited above; Benet Czech, spol. s.r.o., cited above; and Büyükdere and Others, cited above).

50.  While it is not formally bound to follow any of its previous decisions or judgments, the Court considers that it is in the interest of legal certainty, foreseeability and equality before the law that it should not depart from its own precedents without compelling reason (see, for example, Chapman v. the United Kingdom [GC], no. 27238/95, § 70, ECHR 2001-I). The same is true, a fortiori, with regard to procedural rules, where legal certainty is of particular importance and the Court’s precedents should be followed even more strictly so as to ensure that the requirements of foreseeability and consistency, which serve the interests of all the parties to the proceedings, are met.

It is therefore necessary to ascertain whether there are good reasons to justify a departure by the Com! from its established case-law and practice as described above.

59. In the light of the foregoing, the Court sees no reason to justify departing from the precedents described above (see paragraph 49).

c. Conclusion

60.  It is sufficient to observe that, in the instant case, the final decision of the Supreme Military Administrative Court of 16 November 2005 was served on the applicant on 28 November 2005. The time-limit laid down by Article 35 § 1 of the Convention therefore started to run on the following day, 29 November, and expired at midnight on Sunday 28 May 2006. The application was lodged on 29 May 2006, that is, after the expiry of the above-mentioned time-limit.

61. As far as the Court is concerned, the fact that the last day of the six-month time-limit, that is, 28 May 2006, fell on a Sunday and that in such circumstances, under domestic law, time-limits are extended to the following working day, does not affect the determination of the dies ad quem. The Court reiterates that compliance with the six-month time-limit is determined using criteria specific to the Convention.

Furthermore, considering the time-limit provided for in Article 35 § 1 of the Convention, there is no indication in this case that the applicant, who was represented by a lawyer who should have been aware of the Court’s case-law in this regard, could not have foreseen that the dies ad quem would fall on a non-working

day and acted accordingly (see Otto, cited above, and Büyükdere and Others, cited above, § 10).

62. Consequently, because this application was lodged more than six months after service of the final domestic decision within the meaning of Article 35 § 1 of the Convention, the Court is unable to examine the merits of the case.


[1] Pozri článok 35 ods. 1 dohovoru „súd môže prejednávať vec … v lehote šiestich mesiacov odo dňa, keď bolo prijaté konečné rozhodnutie.“

[2] Slovenský preklad protokolu používa výraz „platnosť“. Z hľadiska terminológie uplatňovanej pri slovenských právnych predpisoch sa však v danom prípade myslí účinnosť (nadobudnutie právnych účinkov ustanovenia).

[3] Pozri https://www.echr.coe.int/Pages/home.aspx?p=applicants&c=.  („Protocol No. 15 to the Convention reduces to 4 months, down from 6, the time-limit for lodging an application with the Court after exhausting domestic remedies. This new 4-month rule will become effective from 1 February 2022, after a transition period.“).

[4] Rozsudok ESĽP z 29. augusta 1997 vo veci Worm proti Rakúsku č. 83/1996/702/894, bod 33.

[5] Napr. rozsudok ESĽP z 29. marca 2001 vo veci Haralambidis a iní proti Grécku č. 36706/97, bod 38.

[6] Pozri rozhodnutie komisie ESĽP z 15. mája 1996 vo veci Hokkanen proti Fínsku č. 25159/94. Zhodný prístup sa presadil v rozhodnutí komisie ESĽP z 12. apríla 1996 vo veci Pollard proti Spojenému kráľovstvu č. 28189/95 a v rozhodnutí veľkej komory z 29. júna 2012 vo veci Sabri Güneş proti Turecku č. 27396/06, bod 44.

[7] Pozri napríklad rozsudok ESĽP z 23. mája 2007 vo veci Golik proti Poľsku č. 13893/02, body 28 a 29.  Zhodný prístup sa uplatnil v rozsudku ESĽP z 26. decembra 2006 vo veci Fleri Soler a Camilleri proti Malte č. 35349/05, bod 31.

[8] Rozhodnutie veľkej komory ESĽP z 29. júna 2012 vo veci Sabri Güneş proti Turecku č. 27396/06, bod 44.

[9] Rozhodnutie komisie ESĽP z 11. apríla 1996 vo veci Fondation Croix-Etoile proti Švajčiarsku č. 24856/94.

[10] Rozhodnutie ESĽP z 25. septembra 2003 vo veci Kadikis (č. 2) proti Lotyšsku č. 62393/00.

[11] Rozhodnutie veľkej komory ESĽP z 29. júna 2012 vo veci Sabri Güneş proti Turecku č. 27396/06, body 47 a nasl.

[12] Rozsudok ESĽP z 21. novembra 2002 vo veci Arslan proti Turecku (dec) č. 36747/02.

[13] Slovenský preklad protokolu používa výraz „platnosť“. Z hľadiska terminológie uplatňovanej pri slovenských právnych predpisoch sa však v danom prípade myslí účinnosť.