Často sa stretávame so situáciou, že po začatí súdneho konania dôjde k zmene jeho predmetu, napríklad žalobca rozšíri žalobu alebo ju zoberie sčasti späť. Ako sa má v takomto prípade určiť výška tarifnej odmeny za právne zastupovanie? Má sa odmena za všetky úkony právnej služby určiť z pôvodne žalovanej sumy? Alebo sa má pri úkonoch poskytnutých po zmene predmetu konania vychádzať zo zmenenej (zvýšenej alebo zníženej) sumy? V rozhodovacej praxi sa môžeme stretnúť s obidvoma názormi. V tomto článku zdôvodním svoj názor, že správny je druhý prístup a že prvý prístup sa zakladá len nesprávnom pochopení výrazu „cena veci (práva) … určená pri začatí poskytovania právnej služby“ v § 10/2 advokátskej tarify (AT).[1]
Podľa § 10/2 AT sa za tarifnú hodnotu považuje „výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby“.
Čo však znamená výraz „pri začatí poskytovania právnej služby“ v prípade, ak počas konania došlo k zmene jeho predmetu?
V praxi sa môžeme stretnúť s dvoma rôznymi názormi:
Jeden názor vyjadril ústavný súd vo veci DOLIS (IV. ÚS 202/2018). Podľa tohto názoru „za tarifnú hodnotu sa považuje výška peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby [začatí sporu]. Teda rozhodujúcim momentom pre určenie tarifnej hodnoty je hodnota v okamihu začatia poskytovania právnej služby, a nie hodnota … v čase (dobe) vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby“. Na základe tohto názoru ústavný súd dospel k záveru, že aj keď žalobca vzal žalobu čiastočne späť, odmena za všetky úkony právnej služby sa mala určiť na základe pôvodne žalovanej sumy.
Iný názor vyjadril napríklad Krajský súd v Bratislave v tej istej veci.[2] Podľa tohto názoru sa pri každom úkone právnej služby má vychádzať z „hodnoty predmetu poskytnutia právnej služby v čase (dobe) vykonaného predmetného úkonu právnej služby“. Preto ak napríklad žalobca vezme čiastočne žalobu späť, odmenu za úkony vykonané po späťvzatí treba určiť na základe zníženej sumy, nie pôvodne žalovanej sumy. Takýto názor zaujala aj odborná literatúra.[3]
Z hľadiska výsledku považujem za správny názor krajského súdu, hoci je formulovaný trochu mätúcim spôsobom (zmiešava dve odlišné veci: zmenu hodnoty predmetu právnej služby a zmenu samotného predmetu právnej služby).
1. Pozrime sa najskôr na obe výkladové alternatívy z hľadiska toho, čo nám hovorí zdravý rozum.[4]
Predstavme si napríklad, že žalobca zažaluje žalovaného o zaplatenie 1 000 eur, právny zástupca žalovaného prevezme spor a následne žalobca rozšíri žalobu tak, že žaluje o 100 000 eur. Prakticky celé konanie, ktoré trvá povedzme 5 rokov, a všetky úkony advokáta sa týkajú zvýšenej hodnoty. Je možné racionálne prijať, že odmena advokáta za všetky úkony právnej služby by sa mala určiť podľa pôvodne žalovanej sumy 1 000 eur, keď v podstate celé päťročné konanie prebehlo ohľadom sumy 100 000 eur?
Alebo naopak, žalobca žaluje o 100 000 eur, ale následne väzme žalobu späť v časti 99 000 eur. Mala by sa odmena za všetky úkony päťročného sporu rátať zo sumy 100 000 eur, keď v podstate všetky úkony sa týkali len sumy 1 000 eur?
Myslím si, že v oboch prípadoch je odpoveď „nie“. Výklad ústavného súdu vo veci DOLIS nedáva rozumné výsledky. Preto je vhodné sa zamyslieť, či výrazom „cena veci (práva) určená pri začatí poskytovania právnej služby“ zákonodarca skutočne chcel ustanoviť takéto kuriózne dôsledky. Môj názor je, že nie ‒ danú frázu možno vyložiť aj rozumným spôsobom.
2. Ako možno rozumne vyložiť frázu „cena veci (práva) určená pri začatí poskytovania právnej služby“?
Výraz „cena veci (práva) určená pri začatí poskytovania právnej služby“ je možné vykladať aj tak, že hovorí o zmene hodnoty predmetu právnej služby počas jej poskytovania, nie o zmene samotného predmetu právnej služby.
Príklad: Predstavme si, že právna služba sa týka nehnuteľnosti, ktorej hodnota pri začatí poskytovania právnej služby bola 100 000 eur, neskôr však narástla na 150 000 eur. Ustanovenie § 10/2 AT pre taký prípad určuje, že odmena advokáta sa má určiť z pôvodnej hodnoty nehnuteľnosti (100 000 eur); na neskorší nárast hodnoty sa neprihliadne, pretože za tarifnú hodnotu sa považuje cena (hodnota) veci určená pri začatí poskytovania právnej služby.
Od zmeny ceny (hodnoty) predmetu právnej služby však treba odlíšiť zmenu samotného predmetu právnej služby, t.j. keď predmetom právnej služby sa stane niečo iné, ako bolo predtým. Ak napríklad žalobca žaloval o 100 000 eur, ale neskôr žalobu rozšíril na 150 000 eur, advokát žalovaného začal poskytovať právnu službu ohľadne zmenenej právnej služby až od rozšírenia žaloby (dovtedy ju neposkytoval). Odmenu advokáta po rozšírení žaloby preto treba určiť zo zvýšenej sumy, keďže ide o rozšírený (teda čiastočne nový) predmet právnej služby. Analogicky treba postupovať pri znížení predmetu právnej služby.
Poznámka k čiastočnému späťvzatiu: Vzhľadom na to, že podľa terajšej právnej úpravy súd rozhoduje o čiastočnom späťvzatí až v konečnom rozhodnutí (§ 145/2 CSP), čo môže byť aj s odstupom niekoľkých rokov, vzniká nadväzujúca otázka: Má sa znížená sadzba tarifnej odmeny uplatniť už na úkony vykonané po čiastočnom späťvzatí žaloby alebo až na úkony vykonané po právoplatnom zastavení konania v späťvzatej časti? Pri akceptovaní druhého výkladu by sa znížená sadzba mohla uplatniť napríklad na úkony odvolacieho konania, ale neuplatnila by sa na úkony prvoinštančného konania (keďže o čiastočnom zastavení konania rozhodne súd v prvoinštančnom rozsudku).
Z formálneho hľadiska je späťvzatá časť predmetom konania až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o čiastočnom zastavení. Mohlo by sa preto argumentovať, že všetky úkony vykonané do právoplatného čiastočného zastavenia sa odmeňujú podľa pôvodne žalovanej sumy. Reálne však späťvzatá časť (pokiaľ boli splnené podmienky zastavenia, viď § 146 CSP) nie je predmetom sporu, nakoľko:
- súd už v ďalšom priebehu o späťvzatej časti nároku nekoná a nemôže nárok v tomto rozsahu priznať,
- žalobca si už čiastočné späťvzatie žaloby nemôže rozmyslieť, keďže späťvzatie späťvzatia sa podľa judikatúry nepripúšťa.[5]
Materiálne tak späťvzatá časť nároku prestáva byť predmetom konania v momente splnenia zákonných podmienok pre čiastočné zastavenie konania. Zároveň, súd o výške trov rozhoduje uznesením až po právoplatnosti rozsudku (čiže potom, ako konanie bolo právoplatne zastavené v späťvzatej časti). V tomto momente teda už vie, že podmienky pre čiastočné zastavenie boli splnené. Preto si myslím, že by mal dostať prednosť materiálny prístup a úkony vykonané po späťvzatí (a prípadnom splnení ďalších podmienok v zmysle § 146 CSP) by sa už mali odmeňovať podľa zníženej tarifnej odmeny.
Záver: Výsledky analýzy možno zhrnúť nasledovne:
1. Ak sa počas zastupovania zmení (rozšíri alebo zúži) predmet právnej služby, odmenu za úkony právnej služby vykonané po takejto zmene treba určiť podľa hodnoty zmeneného predmetu, nie podľa hodnoty pôvodného predmetu, ktorý existoval pri prevzatí zastupovania.
2. Ustanovenie § 10/2 AT ‒ že rozhodujúca je cena veci (práva) určená pri začatí poskytovania právnej služby ‒ sa vzťahuje na zmenu hodnoty toho istého predmetu právnej služby počas jej poskytovania, nie na zmenu samotného predmetu právnej služby.
[1] Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
[2] Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2018 sp. zn. 8 Co 426/2016-479.
[3] Fiačan, I., Kerecman, P., Hellenbart, V., Sedlačko, F. a kol.: Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015
[4] Každý výklad zákona by mal byť vždy podrobený testu rozumnosti z hľadiska jeho praktických dôsledkov ‒ právo je totiž v prvom rade praktická spoločenská disciplína, ktorá má rozumným spôsobom regulovať vzťahy medzi ľuďmi. Test rozumnosti by mal byť vždy akousi skúškou správnosti zvoleného výkladu. Na slovenských súdoch sa žiaľ často stretávame s výkladom práva, ktorý sa na prvý pohľad javí z formálneho hľadiska ako správny, ale z praktického a rozumného pohľadu je celkom pomýlený.
[5] Pozri napríklad uznesenia NS SR sp. zn. 9 So 84/2016 z 13. júla 2016, sp. zn. 3 Cdo 247/2011 z 19. januára 2012 alebo sp. zn. 3 Cdo 136/2008 z 21. júla 2008.